Archív Andělů bez hranic

Najprv som techniku “babrala” , teda potrebovala som si predstaviť kartu a do nej premietnuť potom obraz daného miesta a seba doňho, ale postupom času som to všetko zredukovala. Aj tentokrát som si predstavila Bránu Nebeskú – a už som tam bola.

Potlačila som obrovskú drevenú bránu, vstúpila som a pretože som v minulosti nechtiac so sebou raz dovliekla nejakého geinvena, ktorý sa nedovretou bránou dostal dovnútra, pre istotu som bránu okamžite zatvorila. Za ňou sa v mojej verzii Neba nachádza skalami okrúžená plošinka, odkiaľ vedú dve cesty – jedna k Vodopádu a do anjelského územia, druhá do údolia s lúkou a ovocnými stromami, ktorému hovorím Rajská Záhrada. (Zasa pozor: popisujem svoju verziu Rajskej Záhrady!)

Rozmýšľala som, či nepôjdem za Gabrielom, ale bola som nejaká neposedná a tak som sa vybrala skúmať Rajskú Záhradu. Raz ma tam vzali a nechali ma vybrať si strom. Už neviem, čo som si vybrala, ale podľa toho usudzovali na moje vnútorné nastavenie. Aj nedávno sme tam s Gabrielom boli. Pýtal sa ma, aký strom chcem, a ja som si vybrala broskyňu. Aj mi jednu odtrhol a spoločne sme ju zjedli. Bola šťavnatá, sladučká, teplá a voňavá od slnka. Pýtala som sa ho, čo znamená výber broskyne, a on mi povedal, že pôžitkárstvo. No a na druhý deň sa mi ozval slovami “hanbím sa”. Dozvedela som sa, že po mojom odchode sa k stromu vrátil a “dorazil” všetky broskyne, ako mu veľmi chutili… Tak som bola zvedavá, či už sú tam nové, a pobrala som sa to zistiť.

S dušou v Raji

Vždy, keď tadiaľ idem alebo nad Záhradou prelietam, tmolia sa tam ľudkovia i zvieratá. Dnes som tiež natrafila na niekoho, kto sa tam len tak ponevieral. Bolo to veľmi pekné stvorenie okolo dvadsiatky, len som nevedela určiť, či muž alebo žena, bolo také modrasté, polopriesvitné a podstatné pohlavné znaky nebolo vidno.

Ešte nikdy som sa s nimi nekontaktovala, ale dnes som mala zvedavú náladu a tak som sa pristavila a spýtala som sa, čo je. “Duša,” odpovedalo. Povedalo mi, že čaká na znovuzrodenie a v Rajskej Záhrade premýšľa nad tým, čo bolo v poslednom živote a snaží sa z toho vytiahnuť nejaké ponaučenia. Hovoril v mužskom rode, tak som sa ho spýtala, či bude v najbližšom živote muž. Povedal, že nevie, ale že v poslednom bol muž a tak hovorí v mužskom rode. Pýtala som sa ho, či zomrel na chorobu, že je taký mladý. Zasmial sa, že je starý a mal za sebou bohatý a naplnený život… Vtedy som si uvedomila, že duše rovnako ako energie majú nejakú svoju optimálnu podobu, do ktorej upadajú v obdobiach medzi inkarnáciami. Takže kým si po smrti rekapitulujeme náš život, sme okolo dvadsiatky a vyzeráme ako to najkrajšie v nás, ale pohlavím sa vnímame ako to, čo sme boli v poslednom živote. (Asi. Moja interpretácia.)

S Gabrielom na hranici vesmíru

Počas rozhovoru sa duša pozrela ponad moje plece kamsi bokom a ja som sa obrátila. Bol tam Gabriel. Nejako ma musel vyňuchať a prišiel ma vyzdvihnúť. Kráčali sme ďalej Rajskou Záhradou až na jej koniec, lebo som bola zvedavá, čo tam potom je. Zastali sme na nejakom kopci, nadol išiel strmý zráz a pod nami sa otváralo obrovské zelené údolie s kupolovitými kopčekmi pokrytými zeleňou a mohutnou riekou s mnohými prítokmi v strede.

Pýtala som sa Gabriela, čo to je. Povedal, že to je náš svet, vesmír, všetko, čo poznáme. Spýtala som sa, či tak skutočne vyzerá, ale povedal mi, že ho vyrobil z mojich predstáv o tom, ako by to mohlo vyzerať – že vzal emóciu, ktorá túto časť reality nesie, našiel v mojej hlave pre ňu vhodnú obrazovú interpretáciu a tú mi premietol. A že to je on a všetci jeho bratia a Otec. Že cez toto údolie sa viem vlastne dostať k hocikomu z nich a až na hranice nášho vesmíru a cez Otca sa viem dostať aj ďalej.

Vtedy som si spomenula na nedávne “putovanie” s ním, keď sme leteli vesmírom a dostali sme sa až k Otcovi. Potvrdil, že to ma vzal až na hranicu našej reality. Vtedy, ako sme sa približovali k Otcovi, pochytila ma smrteľná hrôza a museli sme späť. Gabriel mi potvrdil, že skutočne ma vtedy chcel vziať za hranice nášho vesmíru, ale bola som na to taká nepripravená (preto tá hrôza), že sa toho vzdal…

Takže vďaka vlastnému strachopudstvu ešte stále neviem, ako to vyzerá za hranicami našej Petriho misky.

S Urielom o zhmotňovaní

Potom sa ma Gabriel pýtal, či potrebuje predo mnou udržiavať ten obraz údolia, alebo dokážem existovať aj s ničím. Bolo mi to jedno. Okolo nás všetko zmizlo a znova tam bola len tá biela hmla, z ktorej všetko zhmotňujú (oni alebo my, ak sa nám to podarí ). Potom ktosi prišiel.

Najprv som myslela, že to bude Camael, s ktorým som včera poza Gabrielov chrbát hovorila, aby som Gabriela veľmi nepodesila. Viem, že u nich sa okamžite všetko rozkecne a Gabriel už tiež vedel, čo som sa pýtala… Ale nebol to Camael, bol to Uriel. Povedal mi, že už čoskoro sa aktivuje moja schopnosť zhmotňovať a že si teda musím veľmi dávať pozor na negatívne myšlienky. Že než by som na niekoho niečo zoslala, nech sa poradím dopredu s Gabrielom alebo s ním. Povedala som mu, že nemám chuť robiť nikomu zle, ale pre istotu som sa spýtala, či do toho patria aj posmešné reči na adresu niekoho. Povedal, že nie; že zlosť a nenávisť a silné emócie sa vedia zhmotniť, ale irónia nie – takže ak niekoho oklebetím bez emócií, neuškodím mu tým.

Nejako ma dojalo, akú starosť o mňa majú. Vzala som Uriela za ruku. Prekvapilo ho to. “Veď ty ma máš rada!” Odrazu mal v očiach slzy. Vysvetlila som mu, že ich mám rada všetkých, pretože sú, akí sú… a to aj tých, s ktorými som v kontakte bola len krátko.

No a potom začali v rádiu dávať počasie a to ma vrátilo späť do tela.

Zdroj: angelarium.wordpress.com